Fotky viseli na stenách rozmiestnené vo vyprataných častiach domu na prízemí a poschodí. Ostatné miestnosti zostali uzavreté. V týchto opustených izbách sa na zemi povaľovali spomienky opustenej liečebne. Röntgenové snímky a lekárske záznamy pacientov, zapadnuté prachom a zabudnuté časom. Každú noc tento mŕtvy svet cez povybíjané okná zakryje mesačné svetlo.
Na päť metrovom plátne ľudia sledovali tri nezávisle príbehy. Projekt Loneliness, denník ženy, ktorý je vyjadrením dobrovoľnej samoty a ponorením sa do svojho vnútra, v snahe nájsť samú seba. Zážitok z autentických fotografii bol umocnený nahovorenými básňami a atmosférickou hudbou. Projekt M.E.S.S.E., ktorý zobrazuje postupné štádia depresie a úpadku strateného človeka a existencie. Sálou sa ozývalo klepanie starého písacieho stroja, ako nás každý jeden verš a každá jedna fotka spoločne s hudbou vťahovali hlbšie od bahna temnoty. Okrem toho sme prvý krát videli stvorenie, ktoré obýva starú liečebňu, a to očami Plokyho, formou jeho krátkometrážneho experimentálneho filmu s ponurou atmosférou, a názvom „Borova hora has no eyes“.
Pred samotným premietaním odohrali svoje vystúpenie naši hostia pre tento večer. Undergroundový noise projekt, 777 Babalon. Masívny zvuk obkolesil ľudí ako hustá hmla, pevne nás zvierajúc vo svojom objatí. Tento jedinečný performance sledovalo publikum s nemým úžasom. Nechýbalo ani kvalitne načapované, vychladené pivo.
Je tomu rok, čo sme zarámované fotky niesli na prvú vernisáž s poetickým názvom „Zrodenie“, ktorá sa konala vo Farhoff Art Club v Banskej Bystrici. Od vtedy sme mali možnosť prezentovať našu tvorbu na viacerých skvelých miestach, okrem Farhoffu to bola Bombura v Brezne, centrum nezávislej kultúry Záhrada a nekonvenčná galéria 300 štvorcov. A do roka a do dňa po premiére nadišiel čas na našu akciu v rodnom Zvolene. Dlhšiu dobu sme zvažovali, kde vo Zvolene? “Na Borovej hore boli vybudované mestské kúpele, ktoré sa v polovici 20. storočia prebudovali na sanatórium na liečenie tuberkulózy a respiračných chorôb. Toto sanatórium slúžilo počas vojny zároveň aj ako poľná nemocnica. Sanatórium, ako oddelenie tuberkulózy a respiračných chorôb patrilo pod vtedajší ÚNZ Zvolen (Ústav Národného Zdravia) – dnešnú Zvolenskú nemocnicu. V roku 1999 bolo zatvorené a pľúcne oddelenie bolo presunuté do nemocnice…”. (zdroj: wikipedia)
Vedeli sme, že toto miesto bude pre vernisáž Sick Minded ako stvorené. Zažili sme akciu, aké sa nedejú často. Nemali sme oficiálne povolenie zdržiavať sa v priestoroch, neriešili sme propagáciu eventu cez sociálne siete. Ľudí sme pozývali cez smsky, vypratávali priestor v rámci jarnej brigády a fotky sme povešali na ošarpané steny. Jednoducho sme to spravili inak, po svojom, a presne tak, aby sme ľudom priniesli netradičný zážitok. Rozhodli sme sa využiť potenciál tohto magického, temného miesta, ktoré si pulzuje svojim vlastným, skrytým životom. Po akcii sa budova vyprázdnila. Ľudia odišli, fotky sa zvesili zo stien a svetlá zhasli. Všetko utíchlo. Dom sa tu zostal týčiť, vo svojej veľkosti a úpadku. Sám. Nikto avšak presne nevie, čo dýcha v jeho tieňoch a kráča prázdnymi chodbami, keď zapadne slnko.
O tom, čo naše umelecké združenie robí a prečo, sa dozvieš viac tu http://www.sickmindedcult.eu/
