10 dôvodov, prečo je pes najlepší priateľ človeka

Autor: Ivan Derka | 6.11.2017 o 14:19 | Karma článku: 11,56 | Prečítané:  18073x

A tak sa to presne stalo. Pred šiestimi rokmi, jedného jesenného dňa obsah škatule zmenil môj život...

Jedného krásneho jesenného dňa, kráčajúc z prednášky prekypovali sme tradičným študentským optimizmom, ktorý sa nás zmocnil, keď bolo po vyučovacom čase. Oproti nám vykračoval postarší pán a pani. V rukách škatuľa, ktorej obsah zlanáril kamarátku, aby sme sa pristavili. Obsahom škatule bol trojmesačný labrador. Samozrejme, ako každé šteňa, aj toto malo tie paranormalne samopredajné schopnosti. Začalo oblizovať ruky, hádzať psie oči, vyzivovať. Kamarátka zahlásila: „No pozri na neho, on sa do teba zaľúbil, musíš si ho zobrať.“ A tak sa to stalo. Pred šiestimi rokmi, jedného jesenného dňa obsah škatule zmenil môj život.

Za to obdobie som s Bloomerom veľa zažil, a mnohé som sa naučil aj o sebe samom. Po pravde, Bloomera som až do teraz veľmi necvičil, a uvedomil som si, že to bola skôr moja pohodlnosť. Veď ľahšie je si dať do úší slúchadlá a nič neriešiť. Aj to som sa rozhodol v poslednej dobe zmeniť. Chalanisko má 6 rokov, najvyšší čas začať makať!

Pochopil som, prečo je pes jednoznačne najlepší priateľ človeka. A zhrnul to do 10 bodov.

Objavíš nové miesta

Pes ťa zatiahne na miesta, kde by človek sám len tak nešiel. Už veľakrát sa mi podarilo takto objaviť úžasné zákutia, uličky, skryté cesty. Je dosť nepravdepodobné, že by som sa na tieto miesta vydal sám. Človek si hovorí, čo tam? A prečo? Avšak Bloomera tá cesta lákala, pretože tam napríklad cítil stopu. A tak sme zrazu objavili miesto, z kadiaľ bol krásny výhľad, alebo sa tam dalo len tak si sadnúť, urobiť fotku, pospať si.

Vystúpiš z komfortnej zóny

Čo je komfortná zóna? Je to „miesto“, kde človek rád zotrváva, pretože to tam „pozná“. Výstup z komfortnej zóny býva často spojený z nepríjemným pocitom a so strachom, pretože sa vystavujeme niečomu, čo nepoznáme a čo leží mimo oblasť nášho pohodlia. Následkom býva väčšinou stagnácia. Chodíme celý život do jednej práce, aj keď nás nebaví. Čas trávime v jednom meste, chodíme do tých istých podnikov. A ako to rieši pes? Jednoducho. Keď máš psa, musíš s ním ísť von, nech je akékoľvek počasie. Určite by bolo príjemnejšie doma v papučiach s čajíkom v ruke, keď je vonku -20 °C, avšak pes potrebuje ísť von vždy. A tak sa oblečieš a ideš. Preč z pohodlia. Do dažďa, vetra, zimy. A výstup z komfortnej zóny má jednu úžasnú vlastnosť. Keď si naň zvykneš v jednej oblasti života, omnoho ľahšie ho realizuješ aj v tých ostatných.

Pohybom sa udržuješ sa v kondícii a v zdraví

Ako povedal Brad Pitt vo filme World War Z: „Pohyb je život. Zostať na mieste znamená smrť.“ Alebo Einstein: „Život je ako jazda na bicykli, ak si chceš udržať rovnováhu, musíš sa hýbať.“ Tu už netreba dodať veľa.Všetci dobre vieme, ako nám pohyb prospieva po fyzickej aj psychickej stránke. Keď sa ma niekto opýta či športujem, tak odpoviem, že mám psa. Možno to niekomu nepríde ako šport, avšak my sme s Bloomerom vyšli Chopok, Ďumbier, Nízke Tatry, Kráľovú hoľu a Muránsku planinu. Bežne chodíme niekoľko hodinové prechádzky. Sme športovci, nech si každý hovorí, čo chce.

Pravidelnosť je pre mňa niečo iné ako rutina. Pravidelnosť je jedným zo základných predpokladov, ako dosiahnuť zručnosť a zdatnosť v akejkoľvek disciplíne. Nemyslím si, že niekto bude dobrý šofér, ak si za volant sadne raz za rok. Dobrý výtvarník, ak raz za pol roka zoberie do rúk štetce. Alebo vrcholový kulturista, ak si raz za dva mesiace zacvičí. Pravidelnosťou získavam návyk niečo robiť, a návykom sa mi táto činnosť stáva prirodzená. Takže ju vykonávam s menším vynaložením energie, precíznejšie a ako sa hovorí „od ruky“. No a ako s tým súvisí pes? Život so psom nás vedie k pravidelnosti. Ranné, obedné a večerné venčenie. Kŕmenie, výcvik. Zvykáme si na pravidelnosť, určitý harmonogram, ktorý nám napomáha lepšie a efektívnejšie využiť čas dňa. Tým, že potrebujeme nevyhnutne niekoľko hodín denne venovať psovi, už nezostáva čas na kraviny.

Spoznáš nových a zaujímavých ľudí

Je to  verejné tajomstvo. Psíčkari sa navzájom poznajú. Komunikácia sa väčšinou nadväzuje medzi ľuďmi so psami dobre, pretože hneď máme jednu spoločnú tému a vášeň. A tým sa často hovor začína. Nemusí to hneď znamenať, že si medzi psíčkarmi, ktorých náhodne stretnem pri venčení nájdem svojich najlepších priateľov, s ktorými začnem chodiť na dovolenky. Avšak minimálne o sebe vieme, a prehodiť raz za čas s niekým takto vonku pár slov je príjemné. Druhý rozmer je, že vďaka psom som spoznal pár skvelých ľudí a je dosť možné, že v opačnom prípade by sme sa nestretli.

Starostlivosť

Keď som bol mladší, dostal som raz od kamošky ako dar kvet. Bol naozaj pekný. Dlho ale nevydržal. Nič si nikdy nepýtal, netešil sa, keď som prišiel domov. A tým, že veľmi o svojej prítomnosti nedával vedieť a neprejavoval pre mňa rozpoznateľné emócie, nuž sa mi stalo, že som ho zabudol poliať. A tak som zistil, že pestovať kvety nie je pre mňa. Starať sa o psíka, to je niečo, čo človek robí rád, ak má svojho psa skutočne rád. Má to mnoho rozmerov. Kŕmenie, venčenie, vyčesávanie, návštevy veterinára, ale i pozornosť. Verím, že starostlivosť o psa v človeku prebudí tu dávnu, skrytú potrebu starať sa o druhého, aby sme mohli prežiť obaja. Starostlivosť ma vedie k zodpovednosti. Nebudem chlastať na bare do piatej rána, keď mám ísť venčiť za svitania psíka. Áno, dobre, pár krát človek prestrelí. Jedná sa o veľmi zriedkavé prípady.

NAOZAJ!!

A keď to náhodou takto dopadne, nuž tak potom venčíš tak, ako venčíš. Ledva kráčaš, prepletáš nohami, hlava zvesená, oči zavreté. Postel je tvoja fatamorgána. Ale aspoň vieš, že si si za to sám zodpovedný a nesieš následky.

Láska

Nikto nemôže spochybňovať, že pes skutočne miluje svojho majiteľa. A je to láska nezištná. Samozrejme, kŕmime ho, dávame mu vodu, venčíme ho. Ak nášho psa naozaj milujeme a staráme sa o neho, tieto všetky faktory jeho lásku len posilňujú. Avšak čo je jej pravou podstatou? Naša prítomnosť. Psovi naozaj stačí, keď nás uvidí vo dverách, a už je celý bez seba. A ak ťa niekto miluje preto, že si, tak potom sa naozaj jedná o lásku nezištnú. My ľudia sme naučený si oplácať. Ako ty mne, tak ja tebe. Sympatie môžu veľmi rýchlo prerásť k antipatii. A preto je veľmi milé, keď sa ľudia vedia tiež potešiť iba z jednoduchej prítomnostiiného človeka. Psi nás môžu veľa naučiť.

Trpezlivosť

Hlavne teraz pri výcviku si začínam uvedomovať, že práca so psom je do značnej miery o trpezlivosti. Nepoľaviť, nevzdať sa, krok po kroku smerovať k zmene. Ak to vzdám, Bloomer to vycíti. Oni tie schopnosti jednoducho majú. Nie som tu od toho, aby som pri prvej prekážke stiahol chvost. Nie, trpezlivá práca ma dovedie k mojim cieľom. A to neplatí len o výcviku psa.

Nenudíš sa

Čo je to nuda? Toto slovo mi naozaj už pekných pár rokov nič nehovorí. Nuž môže to byť stav, kedy nám žiadna činnosť, ktorú by sme chceli robiť nedáva zmysel a preto nerobíme nič. Určite to však nie je niečo, pri čom by sme si oddýchli. Pretože toto nič nerobenie nás skôr zožiera a deprimuje. Pes ťa vedie k tomu, že sa svoj voľný čas naučíš tráviť aktívne. A človek časom pochopí, že pri aktívnom oddychu si skutočne odpočinie. Rozhýbe telo, rozpumpuje krvný obeh, nadýcha sa čerstvého vzduchu. Niečo ako nuda pre mňa neexistuje, svoj život žijem aktívne aj vďaka psovi, ktorý ma neustále motivuje k pohybu. A potom aj to „vylihovanie“ pri knihe chutí viacej a dobre padne. Jednoducho, vzniká rovnováha.

​Dobre strávený čas

Nevravím, že to každému musí dávať zmysel. Čas zo psom je pre mna dobre strávený čas. Nepozerám televíziu, ani ju doma nemám. Nečítam bulvár a nebrowsujem po rôznych „plátkoch“. Je to moje rozhodnutie, prijal som ho dobrovoľne. Tým, že nesmerujem energiu týmto smerom, získavam priestor a možnosť rozhodnúť sa, čo s dostupným časom. Fajná túra, objavovanie nových miest, zážitky zo psom a s priateľmi, spoznávanie sa, stretávanie, pohyb. To sú pre mňa veci, ktoré mi dávajú zmysel.

Život môžeme poňať ako umelecké dielo. To, ako zužitkujeme čas, ktorý nám bol daný, to je na nás. Je naše rozhodnutie, či budeme pasívnymi prijímateľmi „osudu“, nechávajúci sa unášať vírom udalosti, alebo budeme život napĺňať aktivitou, pohybom a tvorivosťou. Nechcem čas zabíjať, chcem ho zmysluplne tráviť. A  pes po mojom boku, verný kamarát, je toho neodmysliteľnou súčasťou.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár Zuzany Kepplovej

Jeden chodí v noci len, druhý na svitaní

Tandem Pellegrini - Fico nešliape jedným smerom.


Už ste čítali?