Stratení v Nízkych Tatrách alebo „To ste teda riadne zle“

Autor: Ivan Derka | 21.11.2017 o 13:47 | Karma článku: 7,60 | Prečítané:  1062x

Hneď na začiatku sme začali „dobre“. Vyrážali sme z Heľpy a vďaka našim skvelo rozvinutým orientačným schopnostiam v teréne Nízkych Tatier sme sa namiesto na turistický chodník dostali na lesnú cestu.

Po 4 hodinách sme už boli celkom slušne stratení v lese. Nahovárali sme si, že nevadí, že tu nie sú značky, čoskoro dáke budú. Každá cesta predsa niekam vedie a niekde končí. To nespochybniteľný fakt.

A tu sme zrazu v horách stretli uja.

Keď sme mu vysvetlili, kde chceme ísť, tak odpovedal: ,,Tak to ste dobre. To ste teda riadne zle.“
Ukázal som mu mapu. Hovorí mi: ,,To zahoď, na to ani nevidím, to je Vám nanič…“
Potom zobral do ruky kus dreva, načo mi môj už dostatočne vystresovaný plazí mozog vyslal signál, že nás tu ide zlynčovať.
Ujo však miesto toho do zeme nakreslil svoju ,,mapu,, Nízkych Tatier a celú cestu nám objasnil v jednoduchom štýle: ,,za veľkým kameňom doprava, potom za hromadou dreva doľava, potom pri tom strome rovno,…“ Jeho horlivé a oduševnené rozprávanie mi nedalo inak iba rýchlo ,,nacvakať,, na mobil (prikladám aj mapu).

 

Evidentne to tu mal zbehané a tak sme sa mu rozhodli veriť. Vydali sme sa na cestu podľa jeho navigácie. Trvalo to ešte pár hodín, keď sme zrazu na jednej skale zbadali červenú značku, označujúcu turistický chodník. (Po pravde, ešte pár minút pred tým som zbadal na jednej skale aj ja červenú značku, vyzerala ako z Blair Witch. Celý vytešený, že ideme tadiaľto. Avšak Zuzka ma dala na poriadok, že to NIE JE turistická značka)
Na turistickej trase sme si povedali, že si dáme dlhšiu pauzu, zložíme sa tu na pár minút. Počasie bolo úžasné, svietilo slnko, bolo príjemne a celkom teplo. Tak sa nám normálne v lese podarilo zaspať. Takto v prírode, v lese na slnku, počujúc štebot vtákov a zurčanie potôčika, človeka zalomí ako drevo. Na pol hodinu sme úplne zaspali, skvelý šlofík.

Pokračovali sme turistickou cestou až sme dorazili na náš prvý plánovaný bod trasy, Priehybku (1468 m.n.m) Z tadiaľto sme už mali výhľad aj na Vysoké Tatry, trochu sme si oddýchli.

Povyhrievali sa na skalách sťa by partia vreteníc. Čakala nás ešte jedna zástavka, Andrejcová útulňa. Plánovali sme tam stráviť noc a pokračovať v túre ráno. Po hrebeňovke to bolo ešte asi dve hodiny cesty, keď sme pred zotmením dorazili na Andrejcovú.

Pivo, na ktoré som sa celý čas tešil sa nekonalo. Chatárka údajne odišla chvíľu pred nami, keďže je už po sezóne. Dozvedeli sme sa od partie troch turistov, ktorí sem tiež zavítali na nocľah. Andrejcová útulňa má u nás veľké +. Ak náhodou nemáš spacák, nevadí. Je ich tam dosť pre každého. Nocľah je zdarma, chata je v podstate stále otvorená a o teplo sa tiež netreba obávať. O ôsmej sme si zakúrili, o desiatej sme museli vetrať, čo tam bolo ako v saune.
Stará piecka má výkon ako tepelná elektráreň. Výhľad je tam úžasný, z Andrejcovej vidno pekne Vysoké Tatry.
Vyšli sme si vonku pozrieť priezračné hviezdne nebo, vďaka absencii svetelného smogu, ktorý máme v mestách, kde sa už hviezdy veľmi pozerať nedajú.

Zuzka v noci počula v diaľke vlka. Ráno mal jeden chalan z druhej partie nastavený budík na šiestu, aby si mohol pofotiť východ slnka. Ako zvonenie mal vlčie vitie. Ráno sa začalo „vlčím zavitím“ a Zuzkinou hláškou: „Ten vlk je tu.“
Rozlúčili sme sa. Naši spolubývajúci sa vydali opačným smerom, na Čertovicu. Nás čakala cesta na Kráľovú Hoľu. Ešte sme si nabrali čerstvú vodu z prameňa, ktorá tečie pri chate.
Išli sme po hrebeňovke, Cestou hrdinov SNP. Prešli sme kopce: Bartkova (1790 m.n.m), Orlová (1840 m.n.m.) a Stredná hoľa (1876 m.n.m.). Až sme dorazili na Kráľovú hoľu (1946 m.n.m.), najvyšší vrch východnej časti Nízkych Tatier a hlavný bod našej dvojdňovej túry. Naskytol sa nám krásny pohľad na Vysoké Tatry z jednej strany a Muránsku planinu zo strany druhej.

 

Na rozdiel od prvého dňa našej túry, kedy sme mali fantastické slnečné počasie bez vetra, druhý deň už poriadne prefukovalo a najviac na Kráľovej holi. Malo to však niečo do seba, sledovať ten nekonečný horizont a pritom byť ošľahávaný horským vetrom. Tieto momenty jednoducho stoja za to. Človek cíti, že žije a je slobodný.

Bloomer tam pobavil celkom slušne partiu cyklistov. Vietor spôsobil plachtenie jeho veľkých uší. Bloomer a.k.a. vetroplach predviedol niekoľko svojich póz.

Ešte nás čakal zostup do obce Telgárt. Nech je stúpanie do hôr s pár kilami na chrbte akokoľvek náročné, pri zostupe to štandardne nebýva o nič jednoduchšie. Mali sme celkom dosť, keď sme sa podvečer ocitli v Telgárte. Avšak chceli sme to asi zakončiť ešte posledným športovým výkonom dňa, takže nás čakal cezpoľný beh cez obec Telgárt. Na vlak, ktorý sme mali v úmysle stihnúť, aby sme nemuseli potom čakať hodinu na autobus. Zrazu dobehneme na miesto, kde už bola len vlaková trať a perón. Ja samozrejme v panike, očakávajúc „normálnu“ vlakovú stanicu: „tak kde je tá stanica, kde je tá prekliata stanica?!“ Otočil som sa a vtedy som pochopil, že už sme na vlakovej stanici.

Vlak mal nakoniec aj tak meškanie. Za chvíľu sme sa už viezli späť do Heľpy, kde sa náš celý výlet začal. Tu sme mali zaparkované auto, ktorým sme šli potom do Zvolena. Ešte pred tým sme sa však zastavili v miestom pohostinstve, dali sme si poctivého zalievaného turka, horalky a tyčinky.
A aby som nezabudol. Kráčame si Heľpou k autu, keď tu si to zrazu po ulici túruje traktor.

Nebol v ňom nik iný, ako ujo, ktorého sme stretli na začiatku nášho výletu, stratení v lese. Podebatovali sme. Ujo bol možno aj rád, že nás vidí živých a zdravých. Ešte ho napadlo, že nám vtedy mohol nechať číslo a navigovať nás cez telefón, ak by sme nevedeli z kadiaľ kam. Jednoducho super človiečik.
Tiež sme boli radi, že sme v poriadku a zároveň, že sme sa vydali na túto peknú cestu. Fakt, že tohto uja sme stretli na jej začiatku, a potom na jej samom konci, vnímam ako znamenie. Kruh sa uzavrel.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Dizajnér Bajaník: Medveď ako maskot majstrovstiev? Veď vyzerá ako Mečiar

Maskota hodnotí viacnásobný držiteľ Zlatého klinca.

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

Odtlačok po Kiskovi

Bitka o Ústavný súd nebola celkom márna.


Už ste čítali?